Tanečná skupina ENDY má 20 rokov

Tanečná skupina ENDY má 20 rokov

“Hoci tak, ako to v živote býva, nič sa nezrodí odrazu. Tanečná skupina ENDY sa začala formovať v septembri 1993 v ZUŠ Gbely, kde som nastúpila ako externá učiteľka tanečného odboru”, začína svoj príspevok Andrea Hrnčiríková.

 

“Tanec ma baví, fascinuje a teší od detstva. Preto bolo pre mňa neskutočnou výzvou pracovať so šiestimi dievčatkami vo veku sedem a osem rokov na požiadanie vtedajšej pani riaditeľky Heleny Komornej. Spolu sme sa tešili z pohybu, tanca – najprv ľudového, spoločenského a neskôr moderného, ktorý si vyžiadali deti. A bol rok 1997 a ja som už pracovala v ZUŠ-ke na plný úväzok. V tanečnom odbore som mala 60 detí.

Moderný tanec začal veľmi ovplyvňovať vtedajších tanečníkov. S obrovskou podporou vtedajšej pani riaditeľky sme i my nastúpili do “ rozbiehajúceho sa rýchlika“ tanečných choreografií moderného tanca, následne súťaží a vystúpení. Keď sme sa po prvýkrát prihlásili na SE DANCE 1997 (mimochodom súťaž IDO – medzinárodná tanečná asociácia), prišla jej vtedajšia vedúca pani Anička Antálková (dodnes vedúca skupiny SCREAM a veľmi dobrý človek) do našej triedy v ZUŠ – ke, aby si nás pozrela v tanci. Veľmi nám vtedy pomohla. A predovšetkým  mne, vtedy 28- ročnej, poradila vo využití priestoru a práce s ním. Jej rady používam v práci s deťmi dodnes. S jej vnuknutím, chuťou detí tancovať, s podporou pani riaditeľky a toleranciou mojej rodiny sa nám v tom čase darilo reprezentovať a získavať ocenenia na viacerých súťažiach v Bratislave, Topoľčanoch, Seredi, v Senici….a nezabudnuteľné sú pre nás neskoré návraty domov k maminkám, až keď ráno spieval kohút. Na super atmosféru kamarátstva, súťaživosti, ale hlavne podpory a pochopenia.

Najstarší tanečníci si iste živo spomínajú na ich víťazstvá v BA – Ružinove nad tanečníkmi zo Svidníka, s ktorými sme roky súperili a získali prvé miesta s choreografiami – Čínsky drak, Hururu…

Najlepšími choreografiami počas môjho aktívneho pôsobenia v TS Endy boli jednoducho nazvané, ale „suprové – RED dance, WHITE dance, YELOW dance, GOLD dance – podľa farby kostýmov a Zlatý – bol naozaj zlatým na všetkých súťažiach. (mimochodom sa všetky tanečníčky podieľali na dotváraní kostýmov – opasky, čapice, našívanie flitrov ).

Neskutočná a inšpiratívna bola podpora mojich kolegov – výtvarníčky Andrejky Papánkovej, ktorá bola vždy prvým kritikom našich choreografií a svojím výtvarným talentom vždy dokázala dotvoriť kostýmy. Mimochodom – kulisárkou a rekvizitárkou  je dodnes. A nos môjho kamaráta a kolegu Ľuboša Vávroviča – nástup, tanec, odchod , všetko musí byť dokonalé. Mala som to šťastie prežiť roky, keď investujete a aj sa vám vracia. Nie vo forme financií, ale v ľudskosti a radosti.

Pamätám si veľmi jasne , keď mi môj kolega zo školy povedal: „Šak spravme súťaž! Co to nedokážeme?“ Pre mňa výzva ako „pre psa kosť.“ Nultý ročník Beatfóra Gbely sa uskutočnil v roku 1998 ako jednodňová hudobno – tanečná prehliadka organizovaná hlavne kvôli  deťom v ZUŠ – ke. Názov prebrala od niekdajšej prehliadky, ktorú v Gbeloch organizovali, vtedy mladí, nadšenci hudby a muzicírovania a ktorí mi veľmi pomáhali veľa rokov pri organizovaní 15 -tich ročníkov už dvojdňovej prehliadky spevákov, hudobných skupín a tanca.

V roku 2002 mala tanečná skupina Endy 107 detí. Okrem súťaží sme sa aktívne venovali reprezentovaniu mesta na rôznych podujatiach.

 

Viac ako desať rokov sme otvárali Ples futbalistov v Šaštíne Strážach, venovali sme sa spoločenským tancom (na polonézu, mazúrku, valčík, či polku si určite spomenú dievčatá, či chlapci – nechlapci).

V tomto období bolo tanečných choreografií veľmi veľa a žiadny koncert ZUŠ – ky nemal priestor pre vystúpenie všetkých detí TS Endy. Kamaráti opäť pomohli a sú tu: Hurá, prázdniny! – emotívne a radostné rozlúčenie sa so školským rokom a prezentovanie celoročnej práce detí a ich učiteľov.

Nielen tanečníkov, ale aj kamarátov z hudobnej skupiny Relax a sólových spevákov. Boli sme super kolektív ľudí, ktorí ľúbili svoju prácu a i vo voľnom čase sa venovali deťom, hoci niekedy s nevôľou vlastnej rodiny, ale našťastie s veľkým pochopením. Nezabudli sme ani na tradície našich starých rodičov. Až keď vieš, odkiaľ pochádzaš vieš, kým si.

Od roku 2005 pripravujeme Fašang detí ZUŠ ,v spolupráci s dychovým súborom Zušky a hudobno-tanečné pásmo „Stavjaní májka“.

Teším sa veľmi z pocitu a poznania, že ma  ako učiteľku  nahradila moja žiačka Martinka Kondllová. Od roku 2004, vtedy začala učiť so svojou tanečnou kamarátkou Dankou Karasovou,  úspešne pokračovala v učení detí, dodnes pracuje s radosťou a odovzdáva sa deťom.

Našťastie nevyštudovala politológiu, ale učiteľstvo. Bola by to nesmierna škoda. Jej choreografie, „Čokoláda“, Shrek, Policajná akadémia, Väzni a mnohé iné boli pokračovaním v spanilej jazde Enďákov.

Za celé tie roky sme absolvovali veľa tanečných sústredení, ktoré boli o drine a príprave na súťaž, ale najmä o priateľstve a radosti. Kto to zažil, nezabudne –  na chatu v Adamove, maminku – krajčírku Janku Hrnkovú a dozor v jednej osobe, super chvíle na Piesočnej so spevákmi a kapelníkmi.

Proste jedna banda, ktorá sa má rada.

Hovorí sa, že kolečko sa točí stále dookola… našťastie. Nie je väčšou radosťou a zadosťučinením pre pedagóga, ako keď vychová svojho pokračovateľa. Mne sa podarilo dvoch.

Lukáša Jureňu som učila do 4. ročníka a trápila ho skočnou polkou, verbunkom. Potom som poľavila – na country polku (slabý náznak moderného tanca). V tej dobe často prosil svoju maminku, aby ho odhlásila. „Neodhlásim“– povedala – a dobre urobila. Jeho nápady sú skvelé, jeho kreativita je neskutočná a čo ma najviac teší – je jeho empatia.

Tá sa prejavuje v jeho choreografiách (neskutočne)  – Voda, Stroskotanec, Kniha džunglí. Ale hlavne v tom, aký je človek.

Mám rada vetu, s ktorou ma víta v práci hlavne v piatok: „Andrejko, počúvaj, musím ti niečo povedať!“  Vtedy sa u neho prejavuje najviac to, čím žije – tanec.

Hovorí sa, že záhradník zaseje semienko, pomôže rásť  a potom sa teší, ak vyrastie do krásy. Moje vyrástlo a teším sa s nimi. Prajem vám, všetkým deťom  – tanečníkom, zažiť v živote ten neskutočný pocit radosti, pohody, smiechu, podpory  – proste   „fajna“ čo najdlhšie.

Čo zaželať TS Endy ?

Pekné a naďalej úspešné roky  – slečna ENDY! Máš život pred sebou. Nech je radostný a plný nádherných zážitkov. … veľa   „Martiniek a Lukášov“.

 

Mgr. Andrea Hrnčiríková